V Rusku nechce byť opozícia opozíciou a občania nechcú byť občanmi. Trpia komplexom obete. Veria, že na nich nezáleží a že ani nemajú silu čokoľvek zmeniť. Hovoria „Vždy to tak bolo“, čo potvrdzujú aj svojou občianskou pasivitou. Rozvrat v 90-tych rokoch, beznádejné „nulté roky“, Putinova vláda ťažká ako náhrobný kameň, úradníci kryjúci jeden druhému chrbát, zmonopolizovanie médií, politické procesy a prakticky zákaz verejných protestov viedli k tomu, že Rusi sa cítia pred štátom úplne bezmocní. Prestávajú veriť, žeby vo svojej krajine mohli ovplyvniť alebo zmeniť beh udalostí. K volebným urnám radšej nechodia. Povedia si „Aj tak môj hlas nerozhodne. Už je rozhodnuté vopred.“ Nechodia ani demonštrovať „Aj tak nás rozoženú!“ Za svoje práva nebojujú. „Vďaka Bohu, že aspoň žijeme.“ 140 miliónov ľudí zotrváva v akýchsi chorobných driemotách hraničiacimi so stratou pudu sebazáchovy. Nenávidia moc, no chorobne sa boja zmeny. Sú vnímaví na nespravodlivosť a neistotu, no zároveň neznášajú bojovníkov za občianske práva. Byrokratov a vládu nenávidia, ale zároveň podporujú úplné zasahovanie štátu do všetkých oblastí života. Boja sa polície, ale vo svojej krajine sa dožadujú väčšej policajnej kontroly. Cítia sa oklamaní, ale veria televízii. A ako mantru stále opakujú: „Len aby nebola vojna“, no z vojny majú potešenie. Sú to obete s pocitom všeobecnej nadradenosti, na ktorej nič nielenže nemôžu, ale ani nechcú niečo zmeniť.
Syndróm naučenej bezmocnosti popisujú už v r. 1967 dvaja americký psychológovia Martin Seligman a Stephen Mayer. Svoje prvé pokusy robili na zvieratách. Dve skupiny psov vystavili elektrickým šokom. Psy v prvej skupine mali možnosť vypnúť prúd stlačením špeciálneho tlačidla svojím ňufákom. Psy v druhej skupine nemali túto možnosť a nijako nemohli ovplyvniť šoky elektr. prúdom. Potom psov z oboch skupín premiestnili do ohrádky s nízkym oplotením, ktoré mohol každý pes ľahko preskočiť. V okamžiku ako psy boli vystavené elektrošokom, tie z prvej skupiny hneď začali preskakovať ohrádku, aby sa vyhli nepríjemným pocitom z eloktrošokov. Naproti tomu psy z druhej skupiny neurobili vôbec nič preto, aby svoju bolesť zmiernili. Zostali len meravo stáť. Po pokuse na psoch, urobili rovnaký pokus na ľuďoch – dobrovoľníkoch. Saligman definoval naučenú bezmocnosť ako stav, ktorý vzniká, keď sa človeku zdá, že nemôže nič ovplyvniť a nemôže nič urobiť, aby zabránil nepríjemnej udalosti alebo aby ju mohol zmeniť. Naučená bezmocnosť sa prejavuje v troch oblastiach – v motivačnej, emocionálnej a kognitívnej.
Keď to prenesieme do roviny motivácie, tak jedinec stráca vieru v seba samého a túžbu situáciu ovplyvniť. V emocionálnej sfére sa to prejavuje pocitom úzkosti vedúcej až do hlbokej depresie. V poznávacej rovine ide o neschopnosť naučiť sa ako sa dostať zo vzniknutej nepríjemnej situácie. Prenesúc to do dnešnej doby, zdá sa, že takýto experiment najväčšieho rozsahu s uvrhnutím ľudí do tohto stavu, sa práve deje v Rusku. Sociológovia a psychológovia odhadujú, že syndrómom naučenej bezmocnosti dnes v Rusku trpí až 90% obyvateľov.
môžeme iba hádať , koľko percent takýchto ľudí žije u nás na slovensku. Problem postkomunistickych krajin je, ze sa ludia nevedia vyrovnat so zodpovednostou a ze nemaju absolutne ziadne moralne standardy. Vidno to aj u nas, kde parlamentne volby = loteria ze kto bude moct kradnut najblizsie 4 roky a nikto nie je za to sudeny a nie je vyvodzovana ziadna zdpovednost. Jedine co pocut je kydanie na USA